camelle

Bezstarostný život. No napriek tomu riešenie problémov životnej dôležitosti. Ktorý chalan je zlatý, ktorý sa na mňa pekne usmial (asi bude do mňa), ktorá kamoška ma za chrbtom ohovára a ktorá brzda povedala ďalšej kamoške, že ohováram ja ju. Posielanie si lístočkov cez celú triedu, následné úsmevy učiteliek krátko po prečítaní.

Od siedmeho ročníka ma naša mladá angličtinárka (ktorá ma houby naučila) oslovovala "mrte frustrovaná a mrte na dne". Citovala môj vlastný lístoček  určený mojej najlepšej kamoške a chytila dosť dlhý záchvat smiechu. Nevkusné. Smiala sa z mojich citov a nejasných pocitov. Cítila som sa dotknutá, ale nejak som sa cez to dokázala preniesť. Uraziť city trinástky je nactiutŕhačstvo.

Táto myšlienka ma napadla dnes, keď sme mali klub s deckami. Boli štyri baby, tak dvanástky - trinástky. Šalené. Neskrotné šelmy. Obsedieť nevedeli, potrebovali si v nesprávne chvíle hovoriť (čo hovoriť, hučať!) samé dôležitosti. "Ale nepovedz mu, že tá mačka mi utiekla, on by bol asi smutný. Ale vážne mu to nepovedz! Povedz, že ju ešte mám. Sľúb mi to. Ale fakt!" Jáj, babizne. Jedia ako ani trikrát väčší ľudia nie, hluku vydávajú ako plný futbalový štadión a energiu za desiatich. Závidím im ich entuziazmus, nadšenie pre každú hlúposť.

Závidím im, že tie hlúposti môžu robiť a každý na to hľadí s pochopením. Závidím im, že si z ničoho narobia hlavu. A závidím im ich čistú a nefalšovanú pobláznenosť.

"Môj chalan sa so mnou rozišiel. Videl ma, ako idem zo školy s kamarátom.Čo už. " Slová piatačky. Vyzerá to na vážnu hĺbku vzťahu. Predstiera, že sa jej to dotklo a nezapája sa do hier. Ale po čase ju prestane baviť hrať dotknutú. Ako šibnutie čarovným prútikom. "Už je to okej." ubezpečuje nás.

Vážne, chýba mi to. To, že za seba nemusím rozhodovať, riešiť len to, či dnes pôjdem alebo nepôjdem von, či vynechám klavír alebo naň predsa pôjdem, na jednu hodinu zo štyroch by sa predsa len patrilo... Obdobie začínajúcej puberty, keď ja som tá najmúdrejšia a to len dospelí majú fixnú ideu, že majú patent na rozum.  Obdobie trieskania dvermi a tichého nadávania za nimi. Na koho? Samozrejme, že na rodičov. Tí si to všetko vždy zlíznu. Teším sa, keď budem na opačnej strane tohto nerovnoprávneho vzťahu. Veď mne sa to vráti.

Ešte teraz mám odložený celý košík lístočkov zo základky. Lístočky z nudy, urgentné lístočky, a aj pár zamilovaných by sa našlo. :) Typu "Nevieš, čo sa Mone zase stalo?" , "Miša ma zase ohovárala?" , "Musím sedieť s Katou, lebo lepšie je sedieť s ňou ako sama." a "Ale psst, veď Rača je jedno veľké ucho, ako furt vraví alkoholická chemikárka."  Na niektorých sa smejem, z niektorých mi je trošku zle.

Závidím im. Ale nemenila by som.