camelle

Napadlo ma to najmä pri fráze, ktorú počúvam v poslednom čase dookola. Ono, je to skôr odpoveď ako fráza sama o sebe. Dala by sa aj pomenovať aj reflexom. "Chudnem." A odpoveď permanentne znie: "Ty nemusíš chudnúť! Veď si ako palička!" Vyzerajúc ako anorektička, keď som mala 13, neznamená, že tak budem vyzerať na veky vekov, amen. A týmto ma ľudia neustále iritujú. Pozerajúc sa popritom rádoby úprimne svojimi rádoby udivenými očami, premeriavajúc si ma od najvyššie stojaceho vlasu po špičky prstov na nohách. Verím, že to myslia úprimne. Teraz bez sarkazmu. Aj keď mi už asi minimum ľudí uverí takúto neironickú vetu.  Možno to fakt nie je až také zlé. Ale ani také fajn, aby som pociťovala vnútornú pohodu v hlbine samej seba. Nuž, nech to znie akokoľvek, je to priam ako dáviaci reflex. Kde prstom kdesi povedľa mandlí, respektíve vyvolávacím aktom je len jedna dvojčlenná veta s celkovým obsahom slov jeden. Chudnem. Automatická odpoveď. Veď ľudia, podporte ma. Aj tak už mám v mojej vôli dieru veľkosti zemegule.

Ďalšia, jedna z mojich dlhodobo obľúbených, je klasické "Ako sa máš? ". Uznávam, nie je to tu zrejme také zlé ako v US, kde to je "apendix" pozdravu, ale je to trápny pokus započatia konverzácie. Nutná súčasť svetovo známeho azetu, poprípade stretnutie niekoho po dlhej dobe, s kým sme si nikdy nemali čo povedať, ani si nikdy nebudeme. Alebo to naberá čas, kým v mysli premietame otázky, ktoré nastupujú ako ďalšie. Ak "Čo nové v škole?" "Máš niekoho?" a čo podobne. 11 znakov zo 160. Rokmi som na túto frázu naozaj začala byť alergická.Aj keď sa ma to niekto snažil odučiť tým, že naozaj chcel vedieť, ako sa mám, mám to pod kožou. Nemyslím, že človek vypúšťajúci túto otázku zo svojich pier chce počuť, čo ma trápi naozaj. V 95 percentách by som mu to aj tak nepovedala.

Občas sa zamyslime. Zamyslime nad tým, čo hovoríme. Aby sme sa nestali len akýmsi médiom fráz, ktoré sa nám derú z úst  pri mnohých každodenných udalostiach.