camelle

Pôvodne som tento článok chcela písať úplne iným štýlom. Viac-menej informačným. Aby som nemusela na každé "o-ou" v icq odpovedať nanovo. Ale zistila som, že sa to nedá. Je to príliš úzko spojené so mnou samou. Na tieto posledné dva týždne nedokážem myslieť len ako na na informáciu.

Ako nadpovedá nadpis, bola som v Grécku. Prvotná informácia, ktorú som pred odchodom dávala kamarátom, bola: Idem do Grécka, nie je to dovolenka, idem tam robiť a zaplatila som si za to. Mierne nelogické. Vyvolávalo to zvuky podobné smiechu. Vo viac prípadoch rádoby potláčané, aby som sa neurazila, čo za blbosť som si vymyslela.

Čaro dobrovoľníckych pobytov. Myslím, že to samo o sebe vymedzí určitý typ ľudí. Išla som tam s miernymi obavami. Moja angličtina zďaleka nie je dokonalá, občas mám chvíľky, keď sa mi ťažko komunikuje aj v slovenčine, vlastne úplne neznášam nové prostredie. Výhra sama o sebe bola, že sme s Miškou docestovali na správne miesto. Samé lietadlom a potom ešte troma busmi. Prvý maličký úspech. Pri našej orientácií.

Vyformovali sme sa skupina o 15 ľuďoch. Štyria francúzi, tri japonky, španiel, talian, fínka, my dve a traja grécki leadri. Myslím, že dostatočne exotická kombinácia.

Keď na to spomínam, dostávam sa do takej zaujímavej hladiny. Prihlúplo sa usmievam a len píšem. Nechávam plynúť myšlienky, spomienky, obrázky v mojej hlave.

Prvé dni sme strávili prevažne spaním. Všetci vyčerpaní z cestovania. Prvé slová od fínky adresované mne boli: " Aha, fajn, konečne viem, či si chlapec alebo dievča. Z tvojho mena na papieri mi to nebolo jasné." A vždy som si myslela, že Barbora je typické ženské meno. Vďaka za vyvedenie z omylu.

Jedlo. Kapitola sama o sebe. Grécke stolovanie tak odlišné od nášho. Žiadny prvý, druhý, tretí chod. Všetko bolo na stole odrazu. Hlavné jedlo, chlieb, tsatsiki, zeleninový šalát v olivovom oleji..Človek nevedel, čo skôr. A porcie? Obrovské. Celé jedlo sa mi podarilo zjesť asi štyrikrát. A to som sa potom napočúvala o "picky slovenkách".

Môj prvý šok bol na letisku s nápisom "Dont throw the paper to the toilet". Považovala som to za joke. Ale joke to už nebol, keď som čoby "domáca služba" musela vyhadzovať koše plné týchto toaletných papierov. Ale človek si zvykne na všetko, keď musí.

Prvotná definícia, ktorá bola o nás, slovákoch, z úst španiela, ktorý bol rok predtým na workcampe v čechách, bolo "lazy and friendly". Celkom trefná. Myslím, že v priebehu sa k tomu pridalo "agressive" a spomínané "picky". Agresívne sme sa zdali hlavne francúzom, neviem prečo. Mne pripadá logické, že keď sa už neviem brániť slovami, tak použijem symbolickú silu. :)

Mali sme možnosť nahliadnuť do Grécka nie ako ju vidia všední ľudia,a tož ako dovolenkovú destináciu, ale z inej strany. Mali sme možnosť vidieť reálny život reálnych ľudí. Boli v našej práci neuveriteľne interesovaní. Dedinka o 300 obyvateľoch. Vlastne sme boli atrakcia. Keď sme šli po dedine, život zastal a všetci zostali až nepríjemne pozerať. Zrejme to tam nemajú každý deň. Prerušenie rutiny. Sorry, páni a dámy. Vlastne som ani nepovedala, v čom spočívala naša práca. Chodník. Path. Prvý týždeň to bolo odhaľovanie chodníka asi 10 centimetrov po zemou, ktorý nebol používaný asi 60 rokov v susednej dedinke. Tvrdá robota. Pre zapatistas a fire flowers ako stvorená. Dedinčania boli neuveriteľne vďační ľudia. Keď sme našu prácu dorobili, babičky (a teda asi jediné obyvateľky dedinky, kde je v zime 12 ľudí!) plakali a plakali, objímali a objímali. Človek vtedy cíti, že robí čosi zmysluplné.

Druhý týždeň sme už boli len v našej dedine. Pentalofos. Päť hôr. a dedinka vybudovaná na jednej z nich. Tam sme chodník pre zmenu stavali. Bola to sčasti umelecká práca. Okresávali sme kamene, vrývali do nich naše mená a následne ich architekti ukladali. To budem raz ukazovať mojim deťom. :)

Myslím, že je rozdiel medzi pojmami "relaxovať spolu" a "pracovať spolu". Aj keď, oboje patrilo ku campu. No práca spája. Je to viac ako len ísť s niekym na dovolenku. Je to niečo iné, nepopísateľné.

Budem na to spomínať celý život. Môj prvý workcamp. Ktorý pôvodne vôbec nemal byť v Grécku. Na ktorý som sa prihlásila kvôli spomenutým fotografickým expozíciám, ktoré boli vypustené z programu. Budem spomínať na spoločný home team s Jeromom, naše tancovanie s mopami, večerné posedenia pri frappé, večere, z ktorých sa nám nechcelo odísť, na moje vyliatie extra veľkého a extra nebezpečného (!) kýbla na Sofianovu posteľ a veci, ktoré boli okolo, na Dni syra, na nášho sprievodcu Achilea, na Nathovo večné "Ty máš takú "dark face", vôbec sa nevieš usmievať", aj keď som sa usmievala skoro stále, na poobednú siestu či počúvanie pre mňa gitarových majstrov, noci v Lanare, tancovanie kvázi flamenca či gréckeho tanca za sprievodu bazuki, poúčanie o správnom nalievaní piva, aby nevypenilo, lúštenie gréckej abecedy, rátanie do päť vo všetkých jazykoch, moja neschopnosť urobiť origami, ktoré by sa ponášalo na originál.....

A konečne mám osobný dôvod prísť do Paríža.

Aj keď toto všetko boli spomienky, ktoré som chcela dostať na povrch, zakončím vecne. Check www.inex.sk a skús to.zažiješ niečo, čo inde nie. Spojenie kultúr, a to aj kultúry danej krajiny, ľudí s otvorenými srdciami a veľa iného. Na celý život.




















(