camelle

Znie vám to ako nejaké pochybné orientálne zaklínadlo? Omyl, je to meno speváčky. A dobrej.

Jeden krásny slnečný deň ďaleko, ďaleko od domova v jednom kvázipube sa ma švagrinka pýta:“ Máš celkom rada jazz, počúvaš aj speváčku menom Katie Melua?“ Reagovala som rovnako, ako by reagovala väčšina iných ľudí. Spýtala som sa jej, či mi môže to meno zopakovať. By the way, dosť ťažko sa pamätá. Tak som si ju u nich pustila. Len ako podmaz popri browsovaní po internete. Ibaže zrazu to bolo celkom naopak. Internet sa stal podmazom.

 
Nehovorím, že je na úplnom piedestáli, a ak, tak sa tam tlačí s väčšou hŕstkou ďalších. Nie som si istá, či by si rozumeli. Mám tam dosť veľké rozpätie žánrov.

Jazz a blues. Lákavá kombinácia, aspoň pre mňa určite. A Katin jemný hlások k tomu. Pustím si ju, keď chcem relaxovať. Pustím si ju, keď upratujem. Pustím si ju, keď idem bez dáždnika po upršanej Rači najkratšou cestou domov. Na každú príležitosť.

 
Toto brčkavé dievča neprišlo k svojmu exotickému menu len tak pre nič za nič, pochádza z Gruzínska, no už odmala žije v UK. Mne a hudobne cítiacej zložke môjho ja je to v podstate jedno, ale mediálne jej to pridáva na príťažlivosti. Zatiaľ stihla vydať dva albumy, Call of the search, ktorý naspievala ako 18 ročná /keď chcem urobiť aspoň na Slovensku dieru do sveta, najvyšší čas začať/ a druhý Piece by piece dva roky na to. V Anglicku a Írsku má meno, na Slovensku zatiaľ nie. Aj by som tu napísala nejaké ďalšie podstatné informácie o jej živote, ale zatiaľ nemienim tento blog premenovať na wikipediu.

Nechcem písať fakty, chcem písať o tom, čo vo mne táto hudba vyvoláva. Hudba by mala vždy v človeku niečo vyvolať. Emócie. Rozcítenosť. Melanchóliu. Možno občas aj trochu zatrpknutosti nad tým, čo sa vo svete deje, a nemuselo by sa. Hudba má k človeku prehovárať oboma svojimi zložkami – hudobnou aj textovou. Priznávam, možno tento môj ošiaľ  má na svedomí aj fakt, že som stále v počiatočnej eufórií, ako bývam z každého hudobného počinu, či interpreta, ktorý sa mi pripletie pod nohy a zapáči sa mi. Ale mám pocit, že to u mňa bude stálica. Znovu, jedna z mnohých, ale stálica.

Ak mám byť konkrétna, stihla som si nájsť moje srdcovky. Sú to väčšinou tie pomalšie, baladické. Prvá, ktorú som si začala mimovoľne spievať, bola Nine million bicycles. Nie je nijak interpretačne náročná, v podstate nie je založená na vysokom počte použitých tónov, ale to je nepodstatný podružný fakt. Pôsobí na mňa náramne. Je smutno-veselá. Textom je atmosféra dotvorená, je to milé svojské vyznanie lásky. Podobne na mňa pôsobí I cried your you. Pripadá mi, akoby patrila výhradne mne, nikomu inému. Moja privátna pesnička. No a čerešničkou na torte je The closest thing to crazy. A tu sa stopnem. Veľa slov niekedy škodí. Vychutnávajte, snívajte. Katie Melua.

http://www.youtube.com/watch?v=5DCacIEbAlM

How can I think I'm standing strong
Yet feel the air beneath my feet
How can happiness feel so wrong
How can misery feel so sweet

How can you let me watch you sleep
Then break my dreams the way you do
How can I have got in so deep
Why did I fall in love with you

CHORUS:

This is the closest thing to crazy I have ever been
Feeling twenty-two, acting seventeen
This is the nearest thing to crazy I have ever known,
I was never crazy ... on my own
And now I know that there's a link between the two....
Being close to craziness, and being close to you

 How can you make me fall apart
Then break my fall with loving lies
It's so easy to break a heart
It's so easy to close your eyes

How can you treat me like a child
Yet like a child I yearn for you
How can anyone feel so wild
How can anyone feel so blue

 .... and being close to you