camelle

Začala, keď som mala asi 13. Vtedy ma ešte obmedzovala minútová tarifikácia, ktorá bola rodičmi ostro sledovaná a na ten čas pomerne drahá. Začalo to stránkou www.bertaportal.com . Kde som pridávala svoje básničky, inšpirovaná mojou sesternicou. Nonsens, keď sa nad tým spätne zamyslím, pretože môj momentálny vzťah k poézií je pomerne chladný, som človek pomerne pragmatický, aj keď občas romantický, ale básňam som jednoducho nikdy neprišla na chuť. Škoda, že som si tie básne neukladala, bola by som zvedavá, o čom taká 13ka ako ja môže básniť. Zrejme tomu chýbala hĺbka. Ale možno by som bola prekvapkaná sama sebou. Tak, tam som spoznala prvých virtuálnych človiečikov. Po čase ma to nejak opustilo, už to začalo byť viac o zbieraní bodov, ako o samotnom básnení.

Ďalšia éra prišla spoločne s ošiaľom okolo Superstar. Prvá reality show s hodnotou. Kde ľudia museli niečo dokázať, nie len sa pretŕčať pred kamerou. Prvé nesmelé slová na fóre medzi zbehlými ľuďmi, poprri ktorých som sa cítila neskúsená a maličká. Mala som rešpekt pred ľudˇmi s 1000 príspevkami. Zúrivo som obhajovala moju Koščovú, krútila hlavou nad nenormálnymi spamujúcimi 12kami zbožňujúcimi Bezdedu či Jaroša. Začala som byť na fóre závislá. Štyri hodiny denne neboli žiadnou výnimkou. Diskusie v téme "Voľná téma, úplne. Akože dovi." nemali konca kraja, spoznala som množstvo svojských a zaujímavých ľudí. Vytvárali sa skupiny spamujúcich ľudí so spoločnými interesmi, stupídne témy meniace sa na solídne nočné debaty. PMky, neskôr icq. Mala som pocit, že tých ľudí poznám naozaj, reálne. Pri SHS2 som patrila už k starej garde.

Ale medzitým nastúpilo IRC  . Ja, technický antitalent, som nakoniec pochopila, čo a ako. To ma posunulo zas niekam inam. Boli dni, keď    som nevydržala deň bez toho, aby som tam nešla. Fakt, čistá závislosť. Na tých ľuďoch. Ľuďoch ako Sofa,  Carlos, Xalo, Slota, Peacemaker, Teh, Zvrhlyk.. To bolo pred dvoma rokmi.

Medzitým som sa s týmito všetkými ľuďmi zoznámila aj osobne, aj keď to odo mňa žiadalo veľkú dávku sebazaprenia. V mojej náture je zakódovaný fakt, že neznášam nové prostredia, ale keď už som v nich, viem, že som lepšie nemohla urobiť. Moje prvé netové stretnutie so štyrmi priopitými chalanmi mi ležalo v žalúdku celé doobedie. Doslovne. Oči som už mala celé červené z toho, ako som si robila každých 5 minút vnútornú linku. Nervozita stúpala lineárnym radom. A trepať sa ešte aj do Pezinka. Ale vypálilo to fajn :)

A teraz..Závislosť ako taká pominula, viac sa držím reality, aj keď do tej virtuálnej občas rada skĺznem. Minimálne raz za deň. Aspoň na chvíľku, aj keď čo i len kratučkú. Vždy otvorím obligátne stránky, ako je mail, koktejlklab, blog, a facebook, čeknem novinky..A je to vlastne kapitola môjho života. Vďaka ti, moderná doba?