camelle

Zistila som, že som magnet na bezdomovcov. Neviem, či pri mne cítia, že by som zdieľala ich osud, alebo čo :)

Začalo to minulé leto, keď u mňa bola kamoška. Boli sme v parku, a zrazu si prisadli dvaja očividní bezďáci. Ja som sa chcela ako slušný občan Slovenskej republiky zdvihnúť, ale ona sa s nimi začala rozprávať. Tak sme tam presedeli asi hodinu. Za neustáleho ponúkania svojho kvalitného vína v plastikových fľašiach nám rozprávali svoje príbehy. Hovoril najmä jeden, Peťo. Opustený od ženy, ktorá ho vyhodila z domu, hovoril, že by sa mohol k nej vrátiť, ale má svoju hrdosť. Nevedeli sme, čo je na tom pravdy, ale každopádne sme robili to, čo vieme najlepšie. Moralizovali :). Teda, len tak jemne. Že by sa mal pokúsiť k nej vrátiť, urobiť všetko preto, aby zmenil svoj životný štýl. Ešte sme sa dozvedeli, že bol v parlamente, ale už ho to tam nebavilo  a je dobrý kamoš Joža Pročka. A že keď nás niekto bude otravovať, máme mu zavolať. Zrejme do najbližšej telefónnej búdky, inak si to neviem vysvetliť. :) Občas bol dosť chlípny, hodnotil naše horné partie, pýtal sa na náš osobný život. Na to, že bol priožratý ,viedol konverzáciu pomerne slušne.  Odchádzala som odtiaľ s celkom dobrým pocitom. Ani neviem prečo, veď som mu nijak nepomohla. Ale jeden nikdy nevie..

Odvtedy si ku mne prisadajú najmä v eline. Jedno ráno, keď som šla do školy, nado mnou jeden stál a sťažoval sa. Na všetko. Na svoj pohnojený život, na vládu..Ja som ho počúvala a usmievala sa. Z času na čas mi zložil nejakú poklonu. Postupne som zistila, že ho asi pred týždňom pustili z väzenia. Radšej som sa nespýtala čo urobil, nechcela som to vedieť. Nadával na svoju manželku, ktorá ho nenávidí. Vyslovil prianie vidieť svoje deti. Poďakoval mi za rozhovor a zahrialo ma pri srdci. Kto sa v dnešnej dobe rozpáva s takýmito ľuďmi? S ľuďmi bez perspektívy, stabilného života? Každý si povie, že sú opovrhnutiahodní. Je pravda, že si drvivá väčšina za to všetko môže sama. A ťažko sa im vstáva. Najmä keď in stále niekto podkopáva nohy.

Môj najnovší zážitok má asi mesiac. To si ku mne prisadol starý, asi 65-70 ročný chlap, z ktorého páchol chlast. To bol teda zážitok. Mala som otvorenú nosku, učila som sa základy ekonomiky. Tak sa ma spýtal: "to je chémia? " odpovedala som, že nie. "Slečna, vy ste krásna." "ďakujem" povedala som. "ja si vás chcem vziať" Chcem ženu ako ste vy" . Vysvetlila som mu, že to asi nebude možné. "to je chémia? " :)) "nie, to je ekonomika". "a to všetko vy viete?" "Nie, len sa to akurát učím." "mladá, pekná,vzdelaná. Ja si vás chcem vziať." Začínala mi byť nepríjemná jeho ruka na krku,  jeho hlava no mojom pleci. Predsa, kto vie koľko sa neumýval. Tak som mu vždy tú ruku odsunula. "A aká rozhodná!" . Vydýchla som si, keď som vystúpila na Obchodnej. Čo je veľa, to je moc.

Niekedy sú to milé, inokedy menej milé príhody. Ale.. sú to ľudia ako my.