camelle

Dievčatko nikdy nemalo rado frázy, takže vynecháme obligátne Kde bolo tam bolo, kde sa voda sypala a piesok lial.. Proste bolo.

Dievčatko bolo vychovávané v zdravej rodine. Nemalo prečo niekomu neveriť, lebo všetko, čo mu doma povedali, až na nejaké nejasnosti o Santa Clausovi, bola pravda. Bolo vychovávané mimo sveta, ktorý je takou hrozbou pre malé dievčatká súčasnosti. Bolo tiež obklopované láskou, čo nie je vždy pravidlom. Malo vcelku solídny dievčatkovský život, nemohlo sa sťažovať.

Malo susedku, cigánku. Zuzu. Mala ju celkom rada, nemala mať prečo. Zuza chcela veľmi odznak dievčatinho staršieho brata. Taký so smajlíkom. Za to jej sľúbila, že v parku pri strome je takých schovaných asi sto a môže si ich potom všetky zobrať. Dievčatko verilo, nemalo prečo neveriť.

Bavilo sa so Zuzou ďalej, veď to nebola jej chyba, že odznaky medzitým niekto ukradol. Dievčatko malo otca, ktory mal doma nahrávacie štúdio. Jemu sa to veľmi páčilo, chodili k nim zaujímavý ľudia, ktorý spievali s veľkými slúchadlami na ušiach a cez prestávku si brávali dievčatko na kolená a rozprávali sa s ním. Bolo to ešte v ére, kedy sa robilo viac s kazetami, ako cédečkami a dévedečkami. Zuza za ním raz došla, že potrebuje do školy obaly na kazety. Že veď oni ich majú dosť. Dievčatko verilo, nemalo prečo neveriť.

Začalo chodiť do školy.Všetko bolo krásne, rado čítalo, písalo, a učilo sa pomerne rýchlo. V druhej triede dostalo pani učiteľku Búšovú. Učiteľka bola výbušná a často deti bila za hlúposti. No dievčatko stále verilo. Verilo ľuďom, aj keď tu už boli veci, pre ktoré malo prečo neveriť.

V ôsmej triede už dievčatko nebolo celkom dievčatkom. Rástlo. Rodičia už neboli najlepší na svete, lebo videlo už aj iných. Mohlo porovnávať, a veľa vecí sa mu nepáčilo. Puberta ním začala trieskať ako sa patrí. Dievčatko však stále malo svoj kúsok ideálneho sveta. Sveta vzdialeného od kažodenného života, kde už veriť dávno prestalo. A bolo rado, že prestalo. Už sa mu nepáčilo byť stále tým malým, naivným stvorením.

Ideálny svet stále existoval, ten kúsok záchranného člnu z bahna, ktoré bolo všade okolo neho. Svet, kde platili pravidlá, ktorým sa podriaďovalo a príjimalo ich. Nemalo predsa prečo neveriť.

Až raz prezrelo.

A zistilo, že všetko je jedna veľká pretvárka, možno dokonca väčšia ako všade inde. Horšia. A bolo rado, že sa mu otvorili oči. Či už ich otvorilo samo, alebo ich otvoril niekto iný, nebolo podstatné. Videlo realitu.

To bola kladná stránka situácie. No tá záporná mala naňho oveľa väčší dopad, rovnako ako by mala na hocaké iné dievčatko s ružovými okuliarmi. Bolo zasiahnuté do najcitlivejšieho miesta. Veci, ktorým dôverovalo, sa zrazu zdali nelogické. Prestalo veriť.

Možno sa to raz naučí. Ale už nie ako dievčatko.