Každý chce mať slobodu. Lenže popri možnom zisku sa plazí aj jeho tichý, verný spoločník risk. Vieme vôbec, ako so slobodou zaobchádzať? Podľa toho, čo nám každý deň hlásia médiá a čo vidíme v našom každodennom rutinnom živote je evidentné, že nie. A pritom je to kľúčové slovo doby, v ktorej žijeme.
Ovalila nás celkom nečakane. A my sme sa nevedeli brániť. Presnejšie, nechceli sme. Sme ako malé dieťa, ktoré si ovplyvnené reklamami vydupe vytúženú hračku s krásnym obalom, ale po odbalení nevie, čo s ňou má robiť. Dieťaťu, prípadne jeho rodičovi stačí prečítať návod na použitie. Ale videli ste niekedy vo výklade obchodu návod na použitie slobody? Možno sa len pozerám do nesprávnych výkladov.
Ľudia si naozaj myslia, že sú slobodní. Naivita? Možno. No každý z nás je svojím osobitým spôsobom spútaný. Sám sebou. Svojimi zvykmi, svojou rodinou, priateľmi, spoločnosťou. Voľnosť je len určitá forma zviazania, cítime sa povinní byť slobodní. Lebo tak robia všetci. A my nechceme byť iní ako masy. Je toto tá avizovaná sloboda braná do úst umelcami a politikmi? Spoločnosť tvrdí, že áno. Tak to zrejme bude pravda. Iba, že by nie.
Samozrejme netvrdím, že sloboda ako taká je zlá. Milióny ľudí za čias totality zakúsilo, aké to je, keď sú im a ich deťom vnucované názory a všeobecné pravdy. Zakúsili, aké je byť len figúrkou na šachovnici patriacej komusi inému, zbavenou svojej jedinečnosti a splývajúcou v dave iných. To je jeden z extrémov. Ďalší extrém je absolútna anarchia. Obľúbené slovo dvadsiateho storočia. Je založená práve na slobode, možno inštinktoch. Ale inteligentná spoločnosť prišla na to, že potrebuje určitú hierarchiu, poriadok, zákony. Takzvaná múdra sloboda.
Každý z nás sa musí rozhodnúť sám za seba, akou mierou a akým spôsobom svoju osobnú slobodu využije, či zneužije. Jean Jacques Rousseau vyslovil vetu: " Moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého." Ale to by sme neboli ľuďmi, keby sme sa podľa tohto výroku riadili. Možno by bol svet krajší.
Komentáre