camelle

S kamoškou sme sa dohodli na poslednú chvíľu. Už som mala znova ten mučivý pocit, že kultúrne nežijem, že som úplný barbar. Tak to bolo treba napraviť.

Horko-ťažko som sa dotrepala do Arény (konečne viem kde sa nachádza) a čakala som. Mali sme miesto na ľavom balkóne, úplne horný rad. Nebolo to zlé, nie každý má možnosť odreagovať sa tak, že kope človeku pred sebou do hlavy.

Začali Madhouse. Zloženie Jakabčic, Griglák a Valihora. Jakabčis sa zhostil gitary, no a Griglák a Valihorom dotvárali rytmiku. Juraj s basami rôznych významov a Martin ohuroval za bicími.  Dúfala som, že nikdy neskončia. Hrali tzv funk- jazz. Neskutočne mi to sedelo. Po celom týždni, zatvoriť oči a počúvať, ako hudba plynie a rozpína sa po celej miestnosti. Zo snov ma prebúdzali potlesky ostatných po vydarených sólach.

Osobne ma najviac dostal Martin Valihora. Nikdy som príliš nebola interesovaná v bicích nástrojoch, brala som ich ako doplnok, ktorý dotvára istú atmosféru. Čo aj naozaj sú, ale nie, keď za nimi sedí Valihora. Chvíľami ma nútil uvažovať, či náhodou nemá ďalšie dve imaginárne ruky. Nie nadarmo je súčasťou kapely renomovanej klaviristky Hiromi. Očaril ma svojou rytmikou, suverénnosťou a úsmevom. Som len človek.




Po nich nastúpili Stop time, v zložení opäť Jakabčic s Griglákom + Juraj Bartoš (trúbka, krídlovka), Richard Sarkozi (klávesy) a Oldo Petráš (bicie), niekdajší učiteľ spomínaného Valihoru.

Bol to kultivovanejší jazz, už nie taký "živočíšny", ako pri Madhouse, mal svoj vlastný charakter. Hrali spolu po 15tich rokoch, boli to už páni pokročilejšieho veku, ale to nebola žiadna závada, skôr naopak.  V mojich očiach sa vyznamenal najmä Juraj Bartoš, vystupujúci s Bratislava Hot Serenaders aj so známym Orchestrom Gustáva Broma (áno, tí s Lets dance) , už len tým, že pri jazze mimoriadne obľubujem plechové dychové nástroje. Aj keď, nebol to môj beloved saxík, znelo to fajn.  Príjemným vyvrcholením bola skladba, kde prišiel bývalý člen Ján štubniak a ujal sa klavíra na vysokom leveli. Radosť počúvať.

Po takýchto koncertoch ma vždy hryzú výčitky svedomia, kam som to mohla dotiahnuť, keby som sa viac venovala rozvíjaniu svojho muzikálna. Ale kto vie, nikdy nie je neskoro.