camelle

Len nehľadať pointu. Len taký výlev. Len otvorenosť..Len, len..

Možno ho aj zmažem. Ale ako sa poznám, som na to príliš lenivá.

Sedím na starým zošitom literatúry a snažím sa nájsť moju nedávno stratenú sebavedomosť. Spoliehanie sa na pamäť nie je vždy najlepšia možnosť. A teraz ma štve, že si všetko nechávam na poslednú chvíľu. Že žijem zo dňa na deň.
Môj organizmus sa pomiatol. Ako som došla z Irlandie, tak mi stačí spávať tak po 4 hodiny, asi som si nadspala do zásoby... Okej, nie, ale je to divné. Fungujem, som zapnutá, priam hyperaktívna, len komunikovať nezvládam.

Nemám chuť na ľudí. Zrejme sa ozýva moja introvertná časť, ktorá potrebuje byť konečne chvíľu sama so sebou. Len tak. Len tak..

Spamätala som sa. Dva mesiace do písomných. Stále sa pýtam, kde sa stratila tá moja sebaistota, že mám na určité veci prirodzený talent. Asi sa skryla niekde do rohu nejakého tmavého zákutia vo mne, sviňa jedna. Akurát keď ju potrebujem. Tak sa to na mňa všetko akosi zvalilo.

A akcie. A ľudia. A keď ja na nich naozaj nemám chuť.

Snáď  to prejde, celkom rada sa topím v šedivom dave, keď mám červenobiele záchranné koleso aspoň na dohľad.

Nepochopili ste? Nevadí. Ani ja.