camelle

Toto bola posledná veta pred tým, než som nasadla do auta. Teda, nasadli sme. Naša trojica.

Ale, pekne poporiadku. Ráno som sa dostavila, zle vyspatá, ale stále flegmatická. Kým sa uráčilo dojsť policajtom, sme čakali asi hodinu. Mala som tam dvoch ľudí z našej várky. Bolo to super, lebo keby som bola sama, zrejme by ma chytala panika. Takto som si zachovala zdravú hladinu kľudu.

Testy. Taký bordel som ešte nevidela. "Maťoo, pozri mi dvojku v teste číslo 5! Maťooo, ako je toto? " Samozrejme som spravila, kto by pri takomto systéme nespravil. Vlastne nespravili, dvaja.

Cvičisko.Z toho som už mala mierne stresy. Jazdili sme v fábke, ktorou som nikdy predtým nejazdila. Vlastne jediný a podstatný rozdiel bol v posilovači riadenia. A páka sa nezasekávala. Môj inštruktor nesedel vedľa mňa, sedel jeho šéf. Ale bol veľmi príjemný. "Mojaaa, veď kľud, pekne dýchajte." :) To mi povedal po tom, ako mi hneď skapal motor. Tak som kuželíky pekne obišla, aj som pekne zacúvala, on mi pre istotu vždy povedal, ako mám kde zatočiť, veď kto by stál o vyhadzov vlastných študentov.

Jazda. S Peťou a Viktorom sme šli poslední. Vlastne viacmenej nechtiac, ale je jedno, či budeme čakať predtým, alebo potom. Stresovali sme tam s papiermi s konštrukciou, dávali si zákerné otázky a niektorí z nás upadali v hlboké zúfalstvo. Ja som to nebola :).

S Peťou sme sa slnili, a vždy keď Viktor dvihol hlas do abnormálnej roviny, ma vystrelo, že už je auto tu. Vtedy vyslovil perlu dňa: "Veď baby, nejazdíte pre policajta, jazdíte pre seba." Chvíľu sme sa zamysleli nad touto čistou myšlienkou a následne chytili pomerne dlhý záchvat smiechu. Vlastne som vďaka nemu trocha opäť stratila zo svojich predsudkov, tento raz voči hiphoperom. Nie sú všetci takí čávovia, ako sa tvária, dokonca môžu byť inteligentní. Fakt zlatý chalan. Nakoniec čierna Fábka došla aj po nás. Viktor jazdil ako z videa púšťaného na lekciách, Peťke trochu hučal motor, ale prešla. No a nakoniec ja. Posledná z posledných.

Išla som, išla. Zabudla som samozrejme zatlačiť ručnú brzdu, ale to nebol až taký problém. Problém prišiel, keď bol prechod. Videla som ho už z diaľky 100 metrov. Ujo stojí pri kraji, drží na vodítku psa. Zrejme nechce prejsť. Zrazu mi tam ten čokel skočil. Pán ho potiahol naspäť. Stále si myslím, že nemal v úmysle prejsť. Myslieť. Hm. Chyba. " Tak si jazdu teda zopakujeme, slečna". Tie slová na mňa nezapôsobili. Neviem, fakt som asi dosť veľký flegmatik. A len situačný nervák. Nabudúce viem, čo mám čakať, už mi zostala len jazda, ostatné mám zmáknuté.

Konštrukcia bola sčasti ľahká a z druhej časti vysoký stupeň improvizácie. Indukčnú cievku som matne vnímala ako súčasť systému zapaľovania. Logika je pekná vec. No a pevné časti motora. Za túto otázku som mu bola fakt vďačná :)

Jediné, čo ma na tomto trocha štve je, že sa môj beloved inštruktor stavil so šéfom, ktorý mu vyhadzoval na oči, že z jeho skupiny vždy veľká časť neprejde. Tak ale keď také blbé stávky dáva :)

Išli sme ešte sadnúť s inštruktorom, ktorý v tú jazdu porušil minimálne 10 krát zákon, prekračoval si plné čiary, rýchlosti, a na semafore nám húpal auto :)) A pod mostom zastavil auto vedľa parkoviska priamo v odbočovacom pruhu. Policajt. Typické :)

No, tak mi to trocha skazilo moje plány, čo sa týka ďalšieho dátumu, ale tak snáď.. už budem teta vodička.