camelle

Už ma to fakt začína štvať. Akože, kým ma život nenakopne, nemám v pláne sa nejakým revolučným spôsobom meniť (možno len pomocou malých pomalých reformácií podľa vzoru Comteho), ale čo je veľa, to je fakt príliš.

Mám chaos v živote, mierne organizovaný, ale stále chaos. Pričom že ho mám hmotne okolo seba, je v poriadku. Sila zvyku, aj na určité formy života si zvyknete a naučíte sa žiť s nimi v symbióze.

Ale teraz, cez akademický, sa fakt snažím nájsť nejaký systém učenia, aby som si mohla deň predtým povedať, že viem dosť. Nie všetko, ale dosť. Tak neviem, či sa mám plno sústrediť na jeden predmet vrámci pár nasledujúcich dní, alebo si to rozvrstviť po maturitných tézach z každého. Aj tak mám pocit, že som dnes nič neurobila, napriek tomu, že som dnes celý deň doma a pobehujem so všetkými možnými knihami a učebnicami po dome a vediem si monológy. Rodina si zvykla, vlastne oni to robia tiež :)) Necítim sa ako cvok.

Len je to občas celkom vtipné, keď si tak sedím vonku v plavkách, spájam príjemné s užitočným, a teda slním sa a zároveň sa učím a spoza plota na mňa pán 50plus uprene pozerá, že s kým sa akože rozprávam. Sama so sebou ujo, to je v pohode, neriešte. Myslím, že nie som prvá ani posledná, komu sa lepšie fixuje učivo v hlave, keď ho počuje. A keďže nemám pri ruke nikoho, kto by pri mne sedel celý deň a recitoval, čo potrebujem, som odkázaná sama na seba.

Ale to samozrejme nerieši a priori môj problém. A keď sa do takýchto vecí zamiešajú ešte osobné, ktoré treba riešiť, je sústredenie na bode nula. No, možno na nejakom vyššom, ale nie dostatočne vysokom.

Dokelu. Ale, ako mi dnes napísala kamoška, zvládli to aj blbší ako ja. Nie, zatiaľ ma nechytá stres. Len také "pozúfkavanie", čo bude o týždeň.