camelle

Tak som sa dnes rozhodla, že si začnem robiť autoškolu. Pôvodný plán bol tak o dva-tri roky, lebo sa k autu aj tak skôr nedostanem, ale nakoniec to vyšlo takto. Z jednej strany sa na to celkom teším, je to taký prvý krok do života, a na druhej strane mám strach. Strach nie až tak o seba ako o ľudí v mojej bezprostrednej blízkosti :).

Dnes som šla z jednej agentúry a bežala som na 5ku. Neverila som, že ju stihnem, ale bežala som o dušu. Po tom, ako som skoro zvalcovala tri stredoveké tety, som krosla cestu blížiac sa k zebre. Nerozmýšľala som, bežala som, ako a kade som vládala. Auto predo mnou zaškrípalo brzdami. Stačila jedna sekunda, aby..

5ku som stihla a čo ma najviac naštvalo, stála tam ešte potom asi 2 minúty. Kurník. Nohy sa mi triasli ešte najbližšiu polhodinu.

Prvýkrát som si uvedomila, aké to muselo byť pre toho šoféra. Začala som to brať aj z jeho uhla. Chcem si robiť vodičák. Ako by som reagovala, keby mi niekto takto skočil pod auto? Panikárila by som. V rýchlosti nevedela, čo mám robiť. Možno by som aj dupla na tú brzdu. Snáď. Ale nezvládla by som tú zodpovednosť, keby sa čosi vymklo z rúk a ja by som zrazila živého človeka, aj keby to nebolo mojím privinením. Som krehká nátura.

Žeby bol toto prvý krok k tej zodpovednosti? Neviem. Ale pre začiatok začnem chodiť po prechodoch.