camelle

Po lete som konečne začala znova čítať. Chvalabohu, dostala som sa do toho. Vždy s tým mám taký decentný problém.

Tentokrát som to poňala hneď zhurta. Buchlou, ktorá sa nedá čítať príliš rýchlo. Sofiin svet od nórskeho spisovateľa Josteina Gaardera, ktorého táto kniha bola prvotinou a zároveň ho vyniesla na piedestál. Vo svojej tvorbe bol dostatočne fundovaný - pred tým, ako sa dal na spisovateľskú dráhu pôsobil ako učiteľ histórie a filozofie. Tak by o tom mohol niečo vedieť. Spájanie fikcie a histórie. Chvíľami mi to pripadalo až fraškoidné.

Skoro 15ročná Sofia začne dostávať listy od neznámeho. Obsahujú "kurz filozofie". Nikoho sa neprosila, jednoducho sa ocitli. Tak začne jej cesta dejinami filozofie. Pútavé. Nie ťažkopádne, ako sa to už raz zvykne v našom školskom systéme, štýlom "poviem-čo-najviac-zapisuj-si-kto-stihaš-aspoň-pointu". Vykreslené jasne a koherentne. Viac-menej nepodsúval žiadnu teóriu viac ako ostatné, podával to nestranne. Chvíľami som mala pocit, že obhajuje kresťanstvo, ale zachvíľu ma vyviedlo z miery rovnaké obhajovanie darwinizmu. Keď som trocha vypadla z obrazu, znova ma doňho dostávali otázky Sofie. Základné otázky. Štýl ako Hríb v Pod lampou. Podávané laikom. To znamená pýtam, pýtam, až kým nepochopí aj posledný. Posledný zdravo chápavý.

Nebolo to len o filozofií, aj keď to bol ťahací element v knihe. Spomenula som Sofiu. Neskôr sa osobne zoznámila aj so svojím učiteľom, Albertom. Dej sa začne zamotávať, keď jej začnú prichádzať pohľadnice s dátumom aktuálnym pár týždňov v budúcnosti, a pritom vôbec nie na jej meno. Ale na meno akejsi Hildy, od jej otca, pracovníka OSN. A ich osudy sa svojím spôsobom začnú preplietať a ovplyvňovať. Chvíľami to pripomínalo fantasy - absurdita v dialógoch podčiarkujúca určité situácie. Poznáte pocit, keď sa chtiac nechtiac začnete smiať v MHD prostriedku? Aj keď občas som si povedala, toto už je na mňa priveľa.

Jedna z tých zaujímavejších. Netypickejších. Nútiacich myslieť. Určite sa ešte s Gaarderom v mojom knižnom živote stretnem. 8/10