camelle

Momentálne sa nachádzam v stave takej mierne aktívnej apatie. Aby ste tomu rozumeli, môj život je jedna  veľká sínusoida, ale na tej apatii sa vždy bezpečne raz za čas ustáli. Bod nula. Sínus nula stupňov, kosínus deväťdesiat.

Som zvláštny človek, viem sa pre niečo veľmi rýchlo nadchnúť, ale rýchlo to opadne. Viem si dať veľmi rýchlo predsavzatie s vnútornou satisfakciou, že to , čo robím, má konečne raz zmysel, ale rovnako rýchlo sa to rozplynie v neznáme. Tak si tak krúžim okolo života, a občas čosi zobnem. Moje vzletné plány lietajú bezo mňa, akosi nie som schopná pre ne nič spraviť. Dala som im krídla, tak na  mňa teraz kašlú.

Párkrát za ten mesiac, čo som ticho, som sa snažila čosi písať. Vždy som to zmazala. Začala, zmazala. Začala, zmazala. Samej mi to nič nehovorilo, tak ako by mohlo ostatným? Nemyslím si, že som v tomto talent od Pána Boha, je to osobné ventilovanie a výfuk mojej duše, ale vždy mi to pomohlo. Teraz..neviem, možno aj tento článok zmažem, lebo v ňom vlastne nebadám žiadny hlbší zmysel. Nič, čo by niekomu pomohlo, prinútilo sa usmiať, či mať lepší deň. Vlastne je tento blog celkom egoistická ustanovizeň.

Obdivujem cieľavedomosť. Ale takú tú echt, cieľavedomú cieľavedomosť. Ľudí, čo nevidia prekážky, len príležitosti, ako ich prekonať. Chcela by som túto charakterovú črtu vlastniť. Samozrejme, len tak, bez roboty. Celá ja.

A tak, možno sa prebudím a začnem konať. Šípková Ruženka sa vyberie z knižky von, do reálu. Držte jej palce, strany sú hrubé.