camelle

Hej, viem o sebe, že nie som žiadna vlastenka. Bohužiaľ, nejak mi to nebolo dané do vienka. Nepáči sa mi naša ľudová hudba, ani naša hymna, uprednostňujem české preklady kníh. Nerobím to naschvál. A Bratislavu som sa naučila mať rada, dokonca byť na ňu hrdá. A aj slovenská hudba ujde.

Po pár rokoch som vypadla ďalej, ako sú štáty susediace so Slovenskom a všetci moji kamaráti, rodina, spolužiaci o tom musia počúvať, odkedy som sa vrátila. Trocha ich ľutujem, ale musia to so mnou vydržať. Vrámci solidarity. Veď oni vedia, že to po čase vzdám. Signál krútenia očí je dosť zjavný. Vidím ho, keď chcem.

Takže, teraz som na Slovensku, ale len naoko. Nedajte sa oklamať mojim telom, ja som celý čas ďaleko ďaleko. Som v pazúroch cestovnej horúčky. Išla by som kamkoľvek, len preč, preč. Nechápala som ľudí, ktorí chcú precestovať celý svet. Teraz už som schopná ich pochopiť. To čaro spoznávania iných kultúr, prekonávanie rečovej bariéry, iná mentalita ľudí, kopček zmrzliny za jedno euro..Pocit samostatnosti, a zároveň zodpovednosti, že som odkázaná sama na seba.

O to silnejší je tento môj živočíšny pud, keď som si vytvorila vzťahy s ľuďmi z krajín, do ktorých chcem ísť. Hneď sa všetko javí reálnejšie. Kto vie, či je to dobre, lebo nie som človek, ktorý zostáva pri snívaní. A kto chce, vidí možnosti. A možností je neúrekom. Aj nekonvenčných. Ísť na rok do krajiny cez dobrovoľnícke organizácie a pomáhať s aktivitami krajiny. Robiť aupair. Prosto, neúrekom. Len preč, preč..

Ale, treba nám zmaturovať. Kurník. Veď moje krajiny ma počkajú.