camelle

To najnežnejšie je držať v náručí dieťa. Krehkú bytosť, ktorá ešte len jedným prštekom vstúpila do tohto veľkého skazeného sveta a stelesňuje čistotu, nevinnosť. Nechápe a nepotrebuje chápať. Pozoruje. Počúva. Opakuje. Vymýšľa si vlastné slová, vlastné postavy, iných nazýva menami rozprávkových postáv. Je bezstarostné. Je oceňované za každú maličkosť, ktorá ho posunie o schodík ďalej v jeho vývoji, v jeho jednoduchom živote. Je nesebestačné a zároveň tak milo závislé. Občas únavné, no častejšie potešujúce. Obdarujúc okoložijúcich svojím úsmevom si preplávava svojou existenciou.

Objavuje. Je fascinované. Jeho fantázia je závideniahodná. My v jednej veci vidíme len tú konkrétnu jednu vec. Sme takí obmedzení. Dieťa v nej vidí ďalších desať potenciálnych vecí, ktorými by mohla byť.

Chce byť najmúdrejšie. Rado poúča. Najmä dospelých, je hrdé, keď môže opraviť dospelého.

Vie rozprávky naspamäť. Opraví ťa, keď  vynecháš jedno slovo z 250stranovej rozprávky. Celé rozhorčené, ako si to môžeš dovoliť. Z jeho obľúbenej rozprávky. Toľké znesvätenie.

Je to úžasné stvorenie, vždy a znova žasnem. Len škoda, že dospelí často nevedia alebo nechcú byť rodičmi hodnými počiatočnej čistoty svojich detí. Ničia v nich ich nevinnosť a ich krehkú ľahkosarozsýpajúcu dušu. Neviem, aký budem ja raz rodič, ak ním raz budem. Čo im odovzdám v dnešnom svete bez viditeľných hodnôt? A takto začína známy kolobeh, v ktorom žijeme.

Jediné, čo im môžeme odovzdať, je láska. Bezhraničná, rodičovská. A nečakať nič späť. Čisté klišé. Ale zrejme jediné zaberá.