camelle

Som upratovačka. Nie, žeby som to cítila ako svoje životné poslanie, ale popri mojom študentskom živote to padne celkom fajn, vedieť, že mám dáku finančnú rezervu. Ako inak, cez rodinku. Cez brácha. Rodinkárstvo :) Kamoška mi kládla otázku, či sa necítim potupená takouto robotou. Nevadí, treba mať pri sebe aj ľudí, ktorí nám dvíhajú adrenalín.

No a dnešok.. Viete si predstaviť, že vstávate v sobotné „ráno“ s tým, že okrem domáceho prostredia musíte ísť upratať aj do firmy? Ja už hej. Nechutné.  Tak teda poobede som došla k budove. Vonkajšie presklené dvere boli odomknuté. Fajn, potešila som sa, tak dnes sa aspoň moje rameno nerozhodne pri odomykaní odskočiť si zo svojho obvyklého miesta. Totiž nejakého inteligenta napadlo urobiť kľúčovú dierku meter a pol nad klasickým umiestením a aby sme neboli príliš obyčajní, tak bola aj otočená o 90 stupňov. Čo by možno nebol až taký problém, keby sa nezasekávala. No, ale ako píšem, tentokrát to bolo fajn.

Keď som sa dobyla do kancelárie cez niekoľko dverí, rozbalila som svoj fastfood, keďže doma mi nedajú najesť. Paráda, nikto tu nie je. Veď aj kto by mal.Sobota. Tak si popri umývaní riadov spievam, začínam hitmi od Red Hotov, prechádzam cez Cranberries a iné hitovice. Postupne k tomu pridávam pohybovú kultúru. Akurát pritancujem za hlasného doprovodu môjho zvukovo činného ja do ďalšej miestnosti a uvedomím si, že nie som sama. Mister sa na mňa pozrie ničnevyčítateľným pohľadom a povie „hello“. tak mu odpoviem a rýchlo odcupitám. Trapas. Totiž minimálne polka firmy je zrejme len anglicky hovoriaca, ako som si za dobu môjho krátkeho trvania na poste kozmeitčky podlahových a iných krytín , stihla všimnúť. Ale tú miestnosť musím tak, či tak upratať. Ibaže on sa za každú cenu snaží nadviazať rečový kontakt. Nie, naozaj si neprosím kávu ani čaj, a áno, viem kde sú. Aj tak som v ich kuchyni častejšie než on. Áno, viem, že sa firma bude sťahovať. Síce som nevedela, že 16 mája, ale myslím, že moje životné cesty to výrazne neovplyvní. Rozumiem mu tak 70 percent. Amík. Keď žije na Slovensku, mal by vedieť po slovensky. Zriadila by som na to zákon. Nebaví ma stále sa pýtať Sory? a pri každej jeho začatej vete si vyťahovať z uší slúchadlá. Nemôžem sa ani ospravedlniť, prečo sa ho stále pýtam sory, keďže neviem, ako sa po anglicky tie slúchadlá povedia. A popritom aj upratovať. Neviem, ako mister, ale ja tam nemienim zostať do svitania. Tak sa rýchlo a taktne rozlúčim, nech už to mám všetko za sebou. Samozrejme, čo by to bola za bodku za dňom, keby som nevidela bus pekne krásne zdrhnúť pred ksichtom. Krásna sobota.